Staroveké americké sochárstvo sa sústreďovalo predovšetkým v Mexiku, oblasti Mayov a pohorí Ánd. V období od 3. do konca 15. storočia bola staroveká Amerika svedkom pozoruhodných úspechov v maliarstve, architektúre, sochárstve a remeslách. Kultúry Mexika a Mayov zažili viac ako tisíc rokov klasické a postklasické obdobie, zatiaľ čo pohorie Ánd prešlo obdobím expanzie, obdobím mestského{4}}štátu a obdobím Inkov.
Európske klasické umenie sa objavilo ako nová umelecká forma zrodená z extrémnej chudoby, ktorá hlboko ovplyvnila vývoj západného umenia ako celku. Starovekí grécki sochári sa snažili naplniť svoje diela vitalitou. Usilovne a rýchlo sa naučili a osvojili si ľudskú anatómiu, postupne nahradili predchádzajúce geometrické štýly a stanovili najdôležitejší princíp ľudskej formy: umiestnenie ťažiska na jednu nohu, zatiaľ čo druhú udržiavali uvoľnenú. Využitím tejto dynamickej vizuálnej ilúzie vyjadrili vonkajšie napätie a vnútorný pohyb formy na nezáživnom kameni. Toto znamenalo skutočný príchod klasického obdobia v sochárstve. Klasická reliéfna plastika zároveň dosiahla veľké umelecké výšky. Staroveký Rím bol v umení hlboko ovplyvnený starovekým Gréckom, ale stále mal svoje vlastné charakteristiky. Napríklad v portrétnom sochárstve venovala viac pozornosti objektívnemu subjektu a sledovala individualitu, než idealizáciu starovekého Grécka.
